#PAGE_PARAMS# #ADS_HEAD_SCRIPTS# #MICRODATA#

Iatrogenizácia pa­cientov so psychogén­nymi neepileptickými záchvatmi –  možné východiská


Iatrogenesis of patients with psychogenic non-epileptic seizures –  pos­sible solutions

Psychogenic non-epileptic seizures (PNES) is a unique dia­gnosis that requests an interdisciplinary col­laboration of health care. This is often a chal­leng­­ing problem in com­mon clinical practice. The most serious morbidity of patients with PNES is caused by iatrogenic interventions. This review is focused on the is­sue of iatrogenesis of patients with PNES, on the pos­sibilities to improve col­laboration between neurologists, psychiatrists, psychologists and physicians of primary health care and emergency service, on the optimal educational presentation of dia­gnosis PNES and psychoeducational and psychotherapeutic program­mes for these patients.

Key words:

psychogenic non-epileptic seizures – epilepsy – iatrogenesis – educational intervention – psychoeducation – psychotherapy

The authors declare they have no potential conflicts of interest concerning drugs, products, or services used in the study.

The Editorial Board declares that the manu­script met the ICMJE “uniform requirements” for biomedical papers.


Authors: K. Hubčíková 1,2;  J. Bušková 2,3
Authors‘ workplace: Neuropsychiatrická klinika SZU a Psychiatrickej nemocnice Philippa Pinela, Pezinok, Slovensko 1;  Klinika psychiatrie a lékařské psychologie, 3. LF UK, Praha 3 Oddělení spánkové medicíny, Národní ústav duševního zdraví, Klecany 2
Published in: Cesk Slov Neurol N 2019; 82(1): 30-36
Category: Review Article
doi: https://doi.org/10.14735/amcsnn201930

Overview

Psychogén­ne neepileptické záchvaty (PNES) predstavujú špecifickú dia­gnózu, ktorá vyžaduje nevyhnutnú medziodborovú koordináciu zdravotnej starostlivosti, čo býva v klinickej praxi často problematické. Najzávažnejšia morbidita pa­cientov s PNES je spôsobená práve iatrogén­nymi intervenciami zdravotníkov. Prehľadový článok sa zameriava na priblíženie problematiky iatrogenizácie pa­cientov s PNES, zaoberá sa možnosťami zlepšenia spolupráce neurológov, psychiatrov, psychológov a lekárov primárnej zdravotnej starostlivosti a záchran­nej zdravotnej služby, iniciálnej optimálnej edukačnej intervencie pri prezentovaní dia­gnózy PNES a psychoedukačnými a psychoterapeutickými programami pre týchto pa­cientov.

Kľúčové slová:

psychogénne neepileptické záchvaty – epilepsia – iatrogenizácia – edukačná intervencia – psychoedukácia – psychoterapia

Úvod

Hoci je hlavným cieľom liečby pa­cientov s psychogen­ními neepiletickými záchvaty (PNES) kompletná remisia záchvatov spolu so zaliečením základného, resp. komorbidného psychiatrického ochorenia, je dôležité si uvedomiť, že najzávažnejšia morbidita a riziko mortality sú spôsobené iatrogén­nymi intervenciami zdravotníkov, ktorí tieto záchvaty liečia ako epileptické [1,2]. Ochorenie PNES býva na štandardných neurologických pracoviskách značne poddia­gnostikované, čo ilustruje fakt, že až 15–20 % farmakorezistentných epileptikov odosielaných do epileptologických centier sa preklasifikuje na PNES [3]. Priemerná latencia stanovenia správnej dia­gnózy PNES od vzniku záchvatov je 7 rokov [4]. Pa­cientom s podozrením na PNES často nie je v klinickej praxi doplnený dlhodobý video-EEG monitoring, čo môže súvisieť aj s celosvetovo slabšou dostupnosťou tohto vyšetrenia [5]. Zbytočná farmakologická liečba neznamená len nežiaduce účinky z chronickej antiepileptickej medikácie (hmotnostná akvizícia, vypadávanie vlasov, idiosynkrastické reakcie, teratogén­ne riziko...), ale chybné dia­gnostické zhodnotenie PNES statusu ako epileptického vedie k bezdôvodnému agresívnemu parenterálnemu podávaniu antiepileptík, endotracheálnej intubácii, uvedeniu do kómy s celkovou anestéziou a umelou pľúcnou ventiláciou [1,2,6]. Lekári záchran­nej zdravotnej služby nemusia mať potrebnú skúsenosť na rozlíšenie PNES od epileptického záchvatu, a predpokladajú tak skôr „závažnejšiu“ epileptickú genézu, a preto iniciujú liečbu epileptického statusu [6]. Najefektívnejší spôsob, ako tomu zabrániť, je predísť zbytočnému volaniu záchran­nej zdravotnej služby dôkladnou edukáciou príbuzných a opatrovateľov, ktorá by im poskytla informácie o základnom rozlíšení PNES od epileptického záchvatu a poučila ich o konkrétnom postupe pri PNES [7]. Aj v prípade zdanlivo neriešiteľnej skupiny pa­cientov s PNES komorbidne s epilepsiou sa pri dôkladnejšom dia­gnostickom posúdení ukazuje, že ide len o 10 % pa­cientov s PNES [8] a výrazne u nich (najmä medzi pa­cientmi s normálnym inteligenčným kvocientom [IQ]) prevažujú záchvaty PNES na pozadí dobre kompenzovanej epilepsie [9]. Netaktné a neerudované oznámenie dia­gnózy PNES (najmä pa­cientom, ktorí boli dlhoročne mylne vedení ako epileptici) s opomenutím dôslednej edukácie o dôvodoch možného zdĺhavého dia­gnostického procesu, perspektívach ochorenia, možnosti a vhodnosti liečby, má často za následok výrazne horšiu akceptáciu ochorenia, hnev, sklamanie, nedôveru v zdravotníctvo, ktoré vedú k excesívnemu hľadaniu akéhokoľvek iného lekárskeho názoru – „doctor shopping“ [10,11]. V rámci ďalších de novo dia­gnostických doriešovaní, najmä lekármi neskúsených v problematike PNES, je pa­cient opätovne vystavovaný iatrogén­nym zásahom, ktoré ho prechodne podporujú v presvedčení o somatickej príčine jeho záchvatov; akceptácia psychogén­nej etiológie záchvatov pa­cientom je potom v prípade opätovného správneho stanovenia PNES na vyššom pracovisku obzvlášť náročný proces [6]. Circulus vitiosus iatrogenizácie pa­cientov s PNES aj s možnými východiskami ilustruje obr. 1.

Image 1. Circulus vitiosus iatrogenizácie pacientov s psychogénnymi neepileptickými záchvatmi – možné východiská. PNES – psychogénne neepileptické záchvaty; RZP – rýchla zdravotná pomoc ←„malígnejšia“ forma circulus vitiosus, keď diagnóza PNES nie je ani suponovaná Fig. 1. Vicious circle of iatrogenesis in patients with psychogenic non-epileptic seizures – possible solutions. PNES – psychogenic non-epileptic seizures; RZP – emergency medical services ←more „malignant“ version of the vicious circle, when diagnosis of PNES is not suspected, at all
Circulus vitiosus iatrogenizácie pacientov s psychogénnymi neepileptickými záchvatmi – možné východiská.
PNES – psychogénne neepileptické záchvaty; RZP – rýchla zdravotná pomoc
←„malígnejšia“ forma circulus vitiosus, keď diagnóza PNES nie je ani suponovaná
Fig. 1. Vicious circle of iatrogenesis in patients with psychogenic non-epileptic seizures –
possible solutions.
PNES – psychogenic non-epileptic seizures; RZP – emergency medical services
←more „malignant“ version of the vicious circle, when diagnosis of PNES is not
suspected, at all

Zlepšenie erudície a vzájomnej spolupráce ohľadom PNES medzi zdravotníkmi

Liečba pa­cientov s PNES je obzvlášť náročná, pre správne manažovanie terapie týchto pa­cientov je potrebné mať znalosti a skúsenosti z epileptológie aj psychiatrie [12]. Ideálnymi terapeutmi pa­cientov s PNES sú v prvom rade psychologicky založení neurológovia, neurologicky založení psychiatri a psychológovia/psychoterapeuti/neuropsychológovia [13]. Nevyhnutná koordinácia medzi neurologickou, psychiatrickou a primárnou starostlivosťou pre týchto pa­cientov je veľkou výzvou [14]. Úloha neurológa by nemala končiť vyhodnotením dlhodobého video-EEG vyšetrenia, a teda ukončením dia­gnostického procesu [14]. Navyše nie u každého pa­cienta sa podarí dia­gnózu PNES stanoviť jednoznačne, jednak pre limitovaný prístup k video-EEG vyšetreniu [5], jednak pre nezachytenie záchvatu počas video-EEG monitorácie (najmä pri nevyužití aktivačných metód) [14]. Pracovná skupina neepileptických záchvatov Medzinárodnej ligy proti epilepsii (ILAE) publikovala navrhované kritériá stratifikácie dia­gnostickej pravdepodobnosti PNES na 4 úrovne – možná, pravdepodobná, klinicky potvrdená a zdokumentovaná (tab. 1) [15]. Táto snaha o rozšírenie a používanie kategórií PNES môže pomôcť zlepšiť komunikovanie dia­gnózy medzi zdravotníkmi [14]. Na druhej strane pri odoslaní pa­cienta s PNES do psychiatrickej starostlivosti je dia­gnóza PNES psychiatrami opakovane spochybňovaná [14]. Psychiatri neveria stanovenej dia­gnóze PNES dokonca ani pri potvrdení dia­gnózy video-EEG vyšetrením [16] a napriek lege artis stanovenej dia­gnóze PNES vracajú pa­cienta neurológom k reevaluácii [17]. K týmto protichodným názorom na dia­gnózu PNES vedie nedostatočná spolupráca s psychiatrami a slabá komunikácia medzi neurológmi a psychiatrami [18]. Kým neurologická dia­gnostika PNES končí správnym vyhodnotením video-EEG vyšetrenia, psychiatrická dia­gnostika ešte len začína; keďže PNES sú len symptómom, nie ochorením samotným [19]. Medzi najčastejšie „komorbidity“ PNES patrí posttraumatická stresová porucha, úzkostné poruchy, depresia a emočne nestabilná porucha osobnosti [20]. Ideálne je, keď je psychiater súčasťou tímu epileptického centra, čo je však v klinickej praxi skôr výnimkou [18]. Neurologické sledovanie pa­cienta s PNES by malo pokračovať až dovtedy, kým sa pa­cient, neurológ a psychiater nezhodnú, že ďalšia neurologická supervízia nie je potrebná [18]. Ak sú po stanovení dia­gnózy PNES zaznamenané (či už pa­cientom, rodinou alebo zdravotníkmi) „nové“ záchvaty, aj keď tieto prejavy nemusia byť vôbec klinicky nové, je vhodné a potrebné najmä pri suspekcii na komorbidné epileptické záchvaty remonitorovať pa­cienta a vyhodnotiť záchvaty opäť video-EEG vyšetrením, aby bola zaručená náležitá dôvera v dia­gnostický rezultát [7]. Tiež je vhodné, keď neurológ dia­gnózu primerane komunikuje pa­cientovým lekárom primárnej starostlivosti (všeobecný lekár, zubár, gynekológ), čím sa redukuje riziko iatrogenizácie [5]. Pretrvávanie PNES po správnom stanovení dia­gnózy je očakávateľné u 50–70 % pa­cientov [21]. Aj v prípade optimálnej edukačnej intervencie pa­cienta aj príbuzných s prijatím dia­gnózy PNES a zodpovedajúcej liečby pa­cienti môžu a mávajú záchvaty na verejných miestach, keď sú riziku iatrogenizácie opätovne vystavovaní zbytočným privolaním záchran­nej zdravotnej služby náhodnými okoloidúcimi. Nepotrebnej liečbe pri nesprávne predpokladanom epileptickom záchvate sa možno vtedy vyhnúť tak, že lekár záchran­nej zdravotnej služby priamo kontaktuje pa­cientovho neurológa [18], alebo sa o pa­cientovej dia­gnóze PNES dozvie z náramku alebo kartičky, ktorú edukovaný pa­cient môže nosiť stále pri sebe. Ako možný pomocný dia­gnostický nástroj uplatniteľný okamžite a priamo pri lôžku pa­cienta sa javí vybraných 6 znakov, ktoré boli vybrané skúmaním video-EEG vyšetrení zdokumentovaných PNES pripomínajúcich generalizované tonicko-klonické epileptické záchvaty [22]. Týchto 6 znakov – diskriminantov medzi PNES a generalizovanými tonicko-klonickými epileptickými záchvatmi – bolo publikované veľmi edukatívne graficky na kreslených postavách [22], (obr. 2). Výučba týchto rozlišujúcich znakov zlepšila schopnosť správneho rozlíšenia záchvatu prezeraných videozáznamov o 79–94 % medzi lekármi, medikmi aj zdravotnými sestrami [22].

Table 1. Prehľad diagnostických stupňov pravdepodobnosti PNES navrhovaných pracovnou skupinou neepileptických záchvatov ILAE [15].
Prehľad diagnostických stupňov pravdepodobnosti PNES navrhovaných pracovnou skupinou neepileptických záchvatov
ILAE [15].
ILAE – Medzinárodná liga proti epilepsii; PNES – psychogénne neepileptické záchvaty
+ anamnéza konzistentná s konverznou poruchou/PNES

Image 2. Šest znakov, ktoré slúžia ako diskriminanty medzi psychogénnymi neepileptickými záchvatmi a generalizovanými tonicko-klonickými epileptickými záchvatmi – znázornené na kreslených postavách [22]. Fig. 2. Cartoon figures shown during the teaching sessions displaying the six signs used as epileptic seizures and psychogenic non-epileptic seizures discriminators [22].
Šest znakov, ktoré slúžia ako diskriminanty medzi psychogénnymi neepileptickými záchvatmi a generalizovanými tonicko-klonickými
epileptickými záchvatmi – znázornené na kreslených postavách [22].
Fig. 2. Cartoon figures shown during the teaching sessions displaying the six signs used as epileptic seizures and psychogenic
non-epileptic seizures discriminators [22].

Edukačná intervencia PNES

Prvým krokom v liečbe pa­cientov s PNES je prezentovanie dia­gnózy optimálne neurológom v epileptologickom centre [18] za názorného použitia a demonštrovania video-EEG záznamu pa­cientovho záchvatu pa­cientovi aj príbuzným [7]. Vhodné je, keď pa­cient potom ostáva ešte 24 h na monitorovacej EEG jednotke a pred prepustením sa prehodnotí jeho porozumenie a reakcia na dia­gnózu [18]. Pretrvávanie PNES hneď v tejto 24-h postdia­gnostickej perióde môže slúžiť ako „red flag“ s podozrením na závažnú psychopatológiu, neúspešnú akceptáciu dia­gnózy, nedostatočné porozumenie dia­gnóze [18]. Pre neurológov je náročné vysvetliť pa­cientom psychologické konštrukty, mechanizmy, záleží na konkrétnych slovách, ktoré sa použijú a ktoré významne ovplyvnia akceptáciu a dôveru pa­cienta v dia­gnózu [18]. Dôležitosť spôsobu prezentovania dia­gnózy PNES v širokej zdravotníckej obci demonštruje zážitok pa­cienta po prepustení z epileptologického centra, kde mu bola stanovená dia­gnóza PNES. V rámci pokračujúceho sledovania poslal do národného informačného centra pre epilepsiu vo Wake Forest University opis svojej skúsenosti, ktorý bol s jeho súhlasom publikovaný [23].

Chcel som vám povedať, že som postupoval podľa vašich odporúčaní, aby som vyhľadal lekársku starostlivosť, pokiaľ moje záchvaty nebudú dobre kompenzované s medikáciou. Išiel som do nemocnice, kde som mal počas pobytu 25 záchvatov. Celý čas mi nerobili žiadne testy, až v posledný deň ma odoslali na psychologické vyšetrenie. Počas tohto sedenia som sa zveril, že som bol ako malý chlapec zneužívaný. Krátko na to sa so mnou stretol lekár a netrpezlivým a nahnevaným spôsobom ma informoval, že nemám reálne záchvaty, ale ,pseudozáchvaty‘. Potom mi oznámil, že musím odísť, že má lepšie využitie pre moje lôžko. Len raz v živote som sa cítil viac ponížený. Spôsob, akým so mnou komunikoval, vyvolal vo mne opäť pocit zneuctenia. Tak ako predtým som ani teraz nemal možnosť brániť sa a po tomto stretnutí som upadol do vážnej depresie.“

Bolo publikovaných niekoľko detailných komunikačných stratégií [24–27], ktoré boli prehľadne spracované aj vo forme tabuľky [5] (tab. 2). Zmierovanie sa s ochorením PNES je signifikantne úspešnejšie, pokiaľ sa zistia a pochopia skryté príčiny záchvatov [10]. Tie sa však často rozpoznajú až po začatí psychiatrickej liečby [28]. Pokiaľ psychogén­ne príčiny u pa­cienta nie sú známe a pochopené pa­cientom pred prezentovaním dia­gnózy PNES, je ťažké komunikovať dia­gnózu pa­cientovi tak, aby jej pa­cient ľahko porozumel a akceptoval ju [10]. Neurológom sa odporúča použiť analógiu a pa­cientovi vysvetliť, že PNES predstavujú zakódovanú správu, pomocou ktorej podvedomie vyjadruje svoju nespokojnosť [29]. Psychologické faktory, ktoré sa podieľajú na rozvoji, provokácii a prolongácii PNES [30], a najčastejšie mechanizmy vzniku PNES vzhľadom na pohlavie a IQ [29] sumarizujú tab. 3 a 4. Je lepšie vyhnúť sa formulácii „nevieme, čo je príčinou záchvatov“. Vhodnejšie je komunikovať dia­gnózu pozitívnym spôsobom: „vieme, čo vám je a vaše záchvaty, anamnéza, komorbidity a stresory sú podobné stovkám iných pa­cientov s PNES“ [23]. Taktiež použitie výrazu „dobrá správa“ nemusí byť optimálne – niektorí pa­cienti pociťujú sklamanie, že záchvaty nie sú spôsobené epilepsiou alebo tumorom, ktorý môže byť odstránený; iný prístup je: „dobrá správa je, že vieme, aké záchvaty máte a že existuje liečba pre PNES“ [23]. Do procesu edukácie je nutné zapojiť aj rodin­ných príslušníkov. Sami prežívajú neistotu a strach. Dôležité je poučenie príbuzných o možných udržiavacích faktoroch v rámci rodin­ného prostredia, možnostiach ich eliminácie. Taktiež treba zdôrazniť, že záchvaty nespôsobujú poškodenie mozgu [23]. Edukácia príbuzných by mala zahŕňať témy zvládania záchvatov v domácom prostredí a komunikáciu so zdravotníkmi. Jedným z dôvodov je vyhnutie sa negatívnym dôsledkom opakovaného volania zdravotnej záchran­nej služby, keď prístup zdravotníkov niekedy spochybní „psychogén­nosť“ záchvatov alebo naopak (pri podozrení na zneužívanie starostlivosti) pristupujú k pa­cientovi s PNES necitlivo, čo ho opakovane traumatizuje. Pri pa­cientoch s kombinovanými záchvatmi by sa mali príbuzní naučiť rozlišovať oba typy záchvatov a porozumieť, ako na ne najlepšie reagovať [31]. Príbuzní sú schopní naučiť sa základné dia­gnostické rozlíšenie, po edukácii pomocou video-EEG záznamov sa naučilo správne rozlišovať záchvaty 48 % príbuzných [32]. Pokiaľ je dia­gnóza PNES komunikovaná lekárom jasným, nepejoratívnym a pozitívnym spôsobom, môže byť mostom medzi neurologickou dia­gnózou a psychiatrickou/psychologickou liečbou [33].

Table 2. Stratégie používané v komunikovaní diagnózy PNES [5].
Stratégie používané v komunikovaní diagnózy PNES [5].
PNES – psychogénne neepileptické záchvaty

Table 3. Jednotlivé úrovne psychosociálnych faktorov a psychologických mechanizmov, ktoré sa podieľajú na rozvoji, provokácii a prolongácii PNES [30].
Jednotlivé úrovne psychosociálnych faktorov a psychologických mechanizmov, ktoré sa podieľajú na rozvoji, provokácii
a prolongácii PNES [30].
PNES – psychogénne neepileptické záchvaty

Table 4. Najčastejšie mechanizmy rozvoja PNES vzhľadom na pohlavie a IQ [29].
Najčastejšie mechanizmy rozvoja PNES vzhľadom na pohlavie a IQ [29].
IQ – inteligenčný kvocient; PNES – psychogénne neepileptické záchvaty

Psychoedukačné a psychoterapeutické programy pre pa­cientov s PNES

Pri pa­cientoch, ktorí boli roky mylne vedení ako epileptici, je nereálne očakávať, že automaticky akceptujú dia­gnózu PNES po akejkoľvek dôkladnej jednorazovej edukačnej intervencii [18]. Jednak je pre nich ťažké pochopiť, prečo ich záchvaty boli nesprávne dia­gnostikované tak dlho a prečo by mali veriť tejto dia­gnóze, jednak je pre nich na nevedomej úrovni náročné „zanechať“ dia­gnózu epilepsie, ktorá roky reprezentovala ich esenciálny obran­ný mechanizmus, pomocou ktorého sa vyrovnávali so stresovými situáciami [18]. Taktiež hoci správne komunikovanie dia­gnózy PNES môže niekedy krátkodobo záchvaty aj zastaviť, nezlepší asociovanú psychopatológiu a bez špecializovanej nasledujúcej liečby sa PNES znovuobjavia u väčšiny pa­cientov [5]. Psychiatrické vyšetrenie, ktoré odhalí možné psychiatrické komorbidity a navrhne ich optimálnu liečbu (psychoterapeutickú alebo aj psychofarmakologickú), by malo byť u každého pa­cienta s PNES samozrejmosťou [5]. Navyše, najmä v epileptologických centrách sú pa­cienti zaraďovaní do skupinových psychoedukácií, psychoterapií, ktoré im poskytujú viac času porozumieť a spracovať dia­gnózu PNES. Pre lekárov/psychoterapeutov, ktorí majú záujem poskytovať terapiu pre PNES založenú na dôkazoch, sú dostupné dve publikácie [34,35]. Hoci individuálna terapia môže byť efektívna, býva ekonomicky a časovo náročná, skupinové intervencie môžu redukovať náklady a zvýšiť kapacitu v terapeutických programoch [36]. Pa­cienti s PNES v skupinových programoch univerzálne referujú veľkú úľavu s možnosťou stretnúť sa s pa­cientmi s rovnakou dia­gnózou [36]. Bolo publikovaných niekoľko programov skupinových psychoterapií pre pa­cientov s PNES (tab. 5) [37–40].

Table 5. Prehľad programov a jednotlivých tém skupinových psychoterapií pre pacientov s PNES.
Prehľad programov a jednotlivých tém skupinových psychoterapií pre pacientov s PNES.
PNES – psychogénne neepileptické záchvaty

Záver

Problematika PNES kladie vysoké nároky na odborné znalosti terapeutov pa­cienta. Je nutné mať potrebné vedomosti z epileptológie aj psychiatrie. Sťažená akceptácia ochorenia a potreby psychiatrickej/psychoterapeutickej terapie pa­cientom a jeho príbuznými pri obvyklej latencii od správneho stanovenia dia­gnózy je očakávateľná a je vhodné s ňou terapeuticky pracovať už v rámci prezentovania dia­gnózy a pokračujú­cich psychoedukačných, resp. psychoterapeutických programov. Trvalý vzájomný interdisciplinárny manažment v starostlivosti o pa­cientov s PNES je nevyhnutný, aby sa minimalizovali riziká iatrogenizácie.

Autoři deklarují, že v souvislosti s předmětem studie nemají žádné komerční zájmy.

Redakční rada potvrzuje, že rukopis práce splnil ICMJE kritéria pro publikace zasílané do biomedicínských časopisů.

MUDr. Katarína Hubčíková

Neuropsychiatrická klinika SZU

a Psychiatrickej nemocnice Philippa Pinela

Malacká cesta 63

90201 Pezinok

Slovensko

e-mail: k.hubcikova@gmail.com

Přijato k recenzi: 23. 8. 2018

Přijato do tisku: 3. 12. 2018


Sources

1. Rechlin T, Loew TH, Joraschky P. Pseudoseizure „status“. J Psychosom Res 1997; 42(5): 495–498. doi: 10.1016/S0022-3999(97)00029-9.

2. Howell SJ, Owen L, Chadwick DW. Pseudostatus epilepticus. Q J Med 1989; 71(266): 507–519.

3. Komárek V, Marušič P. Epilepsie. In: Bednařík J, Ambler Z, Růžička E. Klinická neurologie – část speciální 1. Praha: Triton 2010: 283–347.

4. Shneker BF, El­liot JO. Primary care and emergency physician attitudes and beliefs related to patients with psychogenic nonepileptic spel­ls. Epilepsy Behav 2008; 13(1): 243–247. doi: 10.1016/j.yebeh.2008.03.001.

5. LaFrance WC, Reuber M, Goldstein LH. Management of psychogenic nonepileptic seizures. Epilepsia 2013; 54(1): 53–67. doi: 10.1111/epi.12106.

6. Ramos JA, Brull SJ. Psychogenic non-epileptic sei­zures in the post-anesthesia recovery unit. Braz J Anesthesiol 2016; 66(4): 426–429. doi: 10.1016/j.bjane.2013.10.005.

7. Duncan R, Oto M. Manag­­ing psychogenic nonepileptic seizures in patients with comorbid epilepsy. In: LaFrance WC, Schachter SC. Gates and Rowan’s nonepileptic seizures. 4th ed. Cambridge: Cambridge University Press 2018: 262–267.

8. Benbadis SR, Agrawal V, Tatum WO. How many patients with psychogenic nonepileptic seizures also have epilepsy? Neurology 2001; 57(5): 915–917. doi: 10.1212/WNL.57.5.915.

9. Owczarek K, Jedrzejczak J. Patients with coexistent psychogenic pseudoepileptic and epileptic seizures: a psychological profile. Seizure 2001; 10(8): 566–569. doi: 10.1053/seiz.2001.0556.

10. Karterud HN, Knizek BL, Nakken KO. Chang­­ing the dia­gnosis from epilepsy to PNES: patient’s experiences and understandings of their new dia­gnosis. Seizure 2009; 19(1): 40–46. doi: 10.1016/j.seizure.2009.11.001.

11. Arain A, Tam­maa M, Chaudhary F et al. Com­municat­­ing the dia­gnosis of psychogenic nonepileptic seizures: the patient perspective. J Clin Neurosci 2016; 28(6): 67–70. doi: 10.1016/j.jocn.2015.10.030.

12. Kan­ner AM. Is the neurologist’s role over once the dia­gnosis of psychogenic nonepileptic seizures is made? No! Epilepsy Behav 2008; 12(1): 1–2. doi: 10.1016/j.yebeh.2007.09.015.

13. Jung Y, Chen DK, Bul­lock KD et al. Train­­ing in treatment of psychogenic nonepileptic seizures. In: LaFrance WC, Schachter SC. Gates and Rowan’s nonepileptic seizures. 4th ed. Cambridge: Cambridge University Press 2018: 344–357.

14. Altalib HH, Elzamzamy K, Pugh MJ et al. Com­municat­­ing dia­gnostic certainity of psychogenic nonepileptic seizures – a national study of provider documentation. Epilepsy Behav 2016; 64(11): 4–8. doi: 10.1016/j.yebeh.2016.08.032.

15. LaFrance WC, Baker GA, Duncan R et al. Minimum requirements for the dia­gnosis of psychogenic nonepileptic seizures: a staged approach. Epilepsia 2013; 54(11): 2005–2018. doi: 10.1111/epi.12356.

16. McMil­lan KK, Pugh MJ, Hamid H et al. Provider’s perspectives on treat­­ing psychogenic nonepileptic seizures: frustration and hope. Epilepsy Behav 2014; 37(8): 276–281. doi: 10.1016/j.yebeh.2014.07.001.

17. Harden CL, Tuna Burgut F, Kan­ner AM. The dia­gnostic significance of video-EEG monitor­­ing findings on pseudoseizure patients dif­fer between neurologist and psychiatrist. Epilepsia 2003; 44(3): 453–456. doi: 10.1046/j.1528-1157.2003.33002.x.

18. Kan­ner AM. Who should treat psychogenic nonepileptic seizures? In: LaFrance WC, Schachter SC. Gates and Rowan’s nonepileptic seizures. 4th ed. Cambridge: Cambridge University Press 2018: 276–282.

19. LaFrance WC Jr, Bar­ry JJ. Update on treatments of psychological nonepileptic seizures. Epilepsy Behav 2005; 7(3): 364–374. doi: org/10.1016/j.yebeh.2005.07.010.

20. Bowman ES, Markand ON. Psychodynamics and psychiatric dia­gnoses of pseudoseizure subjects. Am J Psychiatry 1996; 153(1): 57–63. doi: 10.1176/ajp.153.1.57.

21. Kan­ner AM, Par­ra J, Frey M et al. Psychiatric predictors of psychogenic pseudoseizure outcome. Neurology 1999; 53(5): 933–938. doi: 10.1212/WNL.53.5.933.

22. De Paola L, Ter­ra VC, Silvado CE et al. Improv­­ing first responders’ psychogenic nonepileptic seizures dia­gnostic accuracy: development and validation of a 6-item bedside dia­gnostic tool. Epilepsy Behav 2016; 54(1): 40–46. doi: 10.1016/j.yebeh.2015.10.025.

23. Thompson NC, Gibson PA. Models of Care. Nurses and social workers and their role in the management of patients with psychogenic nonepileptic seizures. In: LaFrance WC, Schachter SC. Gates and Rowan’s nonepileptic seizures. 4th ed. Cambridge: Cambridge University Press 2018: 268–275.

24. Shen W, Bowman ES, Markand ON. Present­­ing the dia­gnosis of pseudoseizure. Neurology 1990; 40(5): 756–759.

25. Duncan R. Psychogenic nonepileptic seizures: dia­g­­-nosis and initial management. Expert Rev Neurothe 2010; 10(12): 1803–1809. doi: 10.1586/ern.10.171.

26. Hal­l-Patch L, Brown R, House A et al. Acceptability and ef­fectiveness of a strategy for the com­munication of the dia­gnosis of psychogenic nonepileptic seizures. Epilepsia 2010; 51(1): 70–78. doi: 10.1111/j.1528-1167.2009.02099.x.

27. Mel­lers J. The approach to patients with „non-epileptic seizures“. Postgrad Med J 2005; 81(958): 498–504. doi: 10.1136/pgmj.2004.029785.

28. Harden CL, Fer­rando SJ. Deliver­­ing the dia­g­nosis of psychogenic pseudoseizures: should the neurologist or the psychiatrist be responsible? Epilepsy Behav 2001; 2(6): 519–523. doi: 10.1006/ebeh.2001.0290.

29. Vojtěch Z, Hadač J, Nešpor E. Diferenciální dia­gnostika epileptických a neepiletických záchvatů. In: Brázdil M. Farmakorezistentní epilepsie. Praha: Triton 2011: 495–497.

30. Bodde NM. Psychogenic non-epileptic seizures – definition, etiology, treatment and prognostic is­sues: a critical review. Seizure 2009; 18(8): 543–553. doi: 10.1016/j.seizure.2009.06.006.

31. Palušná M. Psychogén­ne neepileptické záchvaty. Psychiatrie pre Prax 2016; 17(4): 148–152.

32. Gordon PC, Valiengo L da C, Proença IC et al. Comorbid epilepsy and psychogenic non-epileptic seizures: how well do patients and caregivers distinguisch between the two. Seizure 2014; 23(7): 537–541. doi: 0.1016/j.seizure.2014.04.002.

33. LaFrance WC, Bjønæs H. Design­­ing treatement plans based on etiology of psychogenic nonepileptic seizures. In: LaFrance WC, Schachter SC. Gates and Rowan’s non­epileptic seizures. 4th ed. Cambridge: Cambridge University Press 2018: 283–299.

34. LaFrance WC, Wincze JP. Treat­­ing nonepileptic seizures: therapeutist guide. New York: Oxford University Press 2015.

35. Reiter JM, Andrews D, Reiter C et al. Tak­­ing control of your seizures: workbook. New York: Orford University Press 2015.

36. Bul­lock KD. Group treatments for psychogenic non­epileptic seizures. In: LaFrance WC, Schachter SC. Gates and Rowan’s nonepileptic seizures. 4th ed. Cambridge: Cambridge University Press 2018: 325–333.

37. Zaroff C, Myers L, Barr W et al. Group psychoeducation as treatment for psychological nonepileptic seizures. Epilepsy Behav 2004; 5(4): 587–592. doi: 10.1016/j.yebeh.2004.03.005.

38. Chen D, Maheshwari A, Franks R et al. Brief group psychoeducation for psychogenic seizures: a neurologist-initiated program in an epilepsy center. Epilepsia 2014; 55(1): 156–166. doi: 10.1111/epi.12481.

39. Bar­ry J, Wittenberg D, Bul­lock K et al. Group ther­apy for patients with psychogenic nonepileptic seizures: a pilot study. Epilepsy Behav 2008; 13(4): 624–629. doi: 10.1016/j.yebeh.2008.06.013.

40. Conwill M, Oakley L, Evans K et al. CBT-based group ther­apy intervention for nonepileptic attacks and other functional neurological symp­toms: a pilot study. Epilepsy Behav 2014; 34(5): 68–72. doi: 10.1016/j.yebeh.2014.03.012.

Labels
Paediatric neurology Neurosurgery Neurology

Article was published in

Czech and Slovak Neurology and Neurosurgery

Issue 1

2019 Issue 1

Most read in this issue
Login
Forgotten password

Enter the email address that you registered with. We will send you instructions on how to set a new password.

Login

Don‘t have an account?  Create new account

#ADS_BOTTOM_SCRIPTS#